Knižná karta je naša metodika, ako čítať knihu telom, mysľou a chuťou. Objavte nový rozmer čítania. Tento úvodný text otvára sériu, ktorá predstaví vedecky podopretý model párovania čajov a literárnych diel. Môžete si povedať, že je príliš dlhý, ale možno vás naopak téma prebudí a vtiahne do seba podobne, ako sa to prihodilo nám. K tomuto textu odporúčame silný čierny čaj.
Šálka horúceho čaju na stole je len tichý predmet; kniha na polici je len zväzok papiera. Až keď sa ich dotkne telo – jazyk, dych, pozornosť, pamäť – začnú sa uskutočňovať. Čaj aj literárny text môžeme vnímať ako kultúrne objekty, ktoré sa naplno realizujú až v kontakte s človekom. V senzorickej vede sa čaj chápe ako zmyslový systém, ktorého vlastnosti vznikajú v interakcii medzi chemickým zložením, spôsobom prípravy a vnímaním degustátora [1]. V literárnej vede sa podobne ukazuje, že význam textu vzniká až v recepcii, teda v kontakte medzi čitateľom a textom [2][3][4].
Tento úvodný text otvára sériu, ktorá predstaví vedecky podopretý model párovania čajov a literárnych diel. Opiera sa o tri oblasti:
Cieľom nie je vytvoriť metaforu, ale s istou dávkou hravosti sa pokúsiť o zmysluplný interdisciplinárny rámec, ktorý rešpektuje oba systémy. Je to pozvanie k tomu, aby sme čaj aj literatúru vnímali ako živé udalosti, ktoré sa odohrávajú v nás.
Unavený, dezorientovaný a vytrhnutý zo Zeme, ktorá už neexistuje. Arthur v chaose vesmíru túži po jedinej veci: obyčajnej šálke čaju — niečom, čo má chuť domova, kultúry, pamäti. Lenže na palube lode sa o jeho potreby stará stravomat, ktorý chápe svet výhradne cez dáta.
Tento prístroj tvrdil, že dokáže vyrobiť neuveriteľnú škálu nápojov presne podľa chuti a metabolizmu osoby, ktorá ho používa. Keď to s ním Arthur skúšal, zakaždým mu vypľul plastový pohár plný tekutiny, ktorá sa takmer – no nie úplne – vôbec nepodobala na čaj. [1]
Pútnik sa nevzdáva: ovláda históriu aj spôsob prípravy. Rozozná teda, že nápoj, ktorý stroj dokáže vytvoriť, ním zatiaľ nie je.
Ten nápoj,“ prerušil ho stravomat sladko, „bol špeciálne prispôsobený vašim individuálnym požiadavkám na chuť, výživu a pôžitok.“ „Aha,“ zavrčal Arthur. „Takže som masochista, čo drží diétu?“ [1]
Dostane pohár „nepitnej brečky“. Pokúsil sa so strojom vyjednávať.
Čaj,“ prikázal. „Ochutnajte a podeľte sa,“ povedal stroj ako vždy a vypľul ďalší pohár. . "Používam nasnímané dáta o výživovej hodnote a pocitoch uspokojenia,“ odvrkol stravomat. „Ochutnajte a podeľte sa.“ „Chutí ako šťanky!“ „Ak ste si vychutnali zážitok z tohto nápoja,“ pokračoval stroj, „prečo sa oň nepodeliť s priateľmi?“ „Pretože o nich nechcem prísť,“ odvetil Arthur ostro. [1]
Cestovateľ sa rozhodne investovať do toho všetko. Predloží stroju čajovú encyklopédiu a porozpráva mu všetko, čo si z čias Zeme, keď na nej rástol čajovník, pamätá.
Nemohol by si sa aspoň pokúsiť pochopiť, čo ti hovorím? Ten nápoj...“ „Pozri sa, je to vlastne celkom jednoduché. Chcem od teba iba... obyčajnú šálku čaju a ty mi ho urobíš. Buď ticho a počúvaj.“ Posadil sa a začal rozprávať. Porozprával stravomatu o Indii, Číne a Cejlóne. Hovoril mu o širokých lístkoch sušiacich sa na slnku, strieborných kanviciach a letných popoludniach na trávniku. Hovoril o tom, ako sa mlieko nalieva skôr než čaj, aby sa nezvarilo. Dokonca mu porozprával (stručne) aj o histórii Východoindickej spoločnosti. „Takže o to tu ide?“ spýtal sa stravomat, keď skončil s výkladom. „Áno,“ odvetil Arthur. „Presne to od teba chcem.“ „Chcete chuť suchých listov vylúhovaných vo vrelej vode?“ „Ehm... áno. S mliekom.“ „Vyžmýkaným z kravy?“ „Nuž, asi sa to dá povedať aj takto...“ „Budem s tým potrebovať trocha pomôcť,“ vyhlásil stroj britko. Všetka veselá familiárnosť sa z neho odrazu vytratila. Bolo jasné, že to berie smrteľne vážne. [1]
Arthur, pozemšťan stratený vo vesmíre, nechce nič výnimočné. Chce šálku čaju, pretože v prázdnote vesmíru je to jediný predmet, ktorý v sebe nesie domov, pamäť, kultúru a telesný pocit istoty.
Stravomat mu vysvetlil všetko, čo sa dozvedel o čaji. Počítač sa zdesil, prepojil svoje obvody so stravomatom a obaja zachmúrene zmĺkli. Arthur chvíľu čakal, čo sa bude diať, nedialo sa však vôbec nič. Pobúchal po stravomate. Stále nič. Nakoniec to vzdal a odišiel na mostík. [1]
Skúsme spolu s Arthurom Dentom vysvetliť stroju, čo je to čaj. Toto nie je len komická epizóda z Adamsovej Reštaurácie na konci vesmíru — je to malá filozofická lekcia o tom, že niektoré veci sa nedajú pochopiť cez dáta, algoritmy ani výživové profily. Tento moment je dôležitý: čaj nie je technický objekt. A presne tak ani literatúra nie je technický objekt. Ani všetky úžasné nástroje literárnej vedy či štylistiky nám nepomôžu preniesť na druhého ten zážitok, keď niečím hlboko v nás pohne báseň. A stačí sa začítať do opisov čajových zážitkov a zistíme, že v niečom báseň pripomínajú: samotný akt pitia čaju (v tomto prípade z misky) je napodobením bozku: pery objímu okraj misky, jazyk sa dotýka jemnej glazúry. [17]. Umením čajového kultu je podľa majstra zasa „skrývat krásu, kterou můžeme nalézt, nebo naznačovat něco, co se odhalit neodvážíme.“ [16]. Čo s nami robí literatúra a čo s nami robí čaj – a čo môžu vytvoriť spolu? V tomto bode uvažovania začína náš článok.
Tak ako Arthur nedokázal vysvetliť čaj strojom, aj my potrebujeme pochopiť, že čaj je zmyslový systém, nie súbor dát. Senzorická veda nám však dáva jazyk, ktorým môžeme tento svet popísať — jazyk, ktorý je presný, ale stále otvorený pre skúsenosť. Jazyk, ktorý je nápomocný, ale ktorý možno úplne nestačí.
Senzorická analýza čaju pracuje s kategóriami, ktoré sú štandardizované a opakovateľné: telo, sladkosť, astringencia, sviežosť, intenzita arómy, dochuť, čistota či kvalita [2]. Tieto kategórie vychádzajú z chemických vlastností čaju – polyfenolov, aminokyselín, aromatických molekúl, kofeínu či L theanínu – a z procesov spracovania (oxidácia, praženie, sušenie).
V čajovej karte Prometea sa tieto osi premietajú do týchto kategórií:
Tieto kategórie sú kompatibilné s medzinárodnými senzorickými protokolmi (napr. ISO 3103) [2].
A keď pochopíme, že čaj je zmyslový, telesný a kultúrny objekt, môžeme prejsť k ďalšej otázke: čo ak je literatúra v niečom podobná?
Zastavme sa na chvíľu pri myšlienke, že tak ako čaj potrebuje telo, vodu, rituál a pozornosť, aj literárny text potrebuje čitateľa, aby sa stal tým, čím je. Konštruktivizmus, recepčná estetika a telesnosť kognície (embodied cognition) nám ukazujú, že čítanie nie je abstraktný proces, ale môžeme ho chápať ako telesnú udalosť.
Ten istý text ani ten istý čaj dvaja ľudia neprečítajú rovnako. S. J. Schmidt chápe literárny systém ako sieť subjektívnych reakcií, v ktorej význam vzniká až v interakcii medzi textom a čitateľom [3]. To znamená, že text „neobsahuje“ význam — význam sa rodí v procese čítania. Wolfgang Iser hovorí o prázdnych miestach v texte — o miestach, ktoré musí čitateľ doplniť svojou predstavivosťou, skúsenosťou a kultúrnym kontextom [4]. Čítanie je teda aktívny proces, v ktorom čitateľ „odohráva“ text. Hans Robert Jauss dopĺňa, že každý čitateľ vstupuje do textu s vlastným horizontom očakávania, ktorý je historicky a kultúrne podmienený [5]. Literárny text nemusíme chápať ako uzavretý objekt, ale otvorený systém, ktorý sa aktualizuje v kontakte s čitateľom — podobne ako čaj sa aktualizuje v kontakte s degustátorom.
Literárny text nemusíme chápať ako uzavretý objekt, ale otvorený systém, ktorý sa aktualizuje v kontakte s čitateľom — podobne ako čaj sa aktualizuje v kontakte s degustátorom.
Kedysi sa verilo, že myslenie možno od tela oddeliť – spomeňme si na slávny experiment „mozog vo vani“, ktorý v slovenskej literatúre spracoval do krásnej poviedky Zamatový hlas lekár J. W. Schwartz [18]. Kognitívna literárna veda založená na predpoklade, že kognícia je telesne zakotvená (embodied) a že čítanie aktivuje zmyslové, motorické a telesné schémy [6]. Myslenie teda nie je oddelené od tela. Telesnosť kognície vychádza z predpokladu, že myslenie je telesne zakotvené: významy nevznikajú v abstraktnom priestore „čistej mysle“, ale v tele, ktoré cíti, pohybuje sa, dýcha a reaguje. Keď čítame, aktivujú sa tie isté motorické, senzorické a afektívne oblasti mozgu, ktoré by sa aktivovali pri skutočnom konaní. Text má rytmus, ktorý telo cíti; napätie, ktoré telo napína; priestor, ktorý telo simuluje. Čítanie je preto telesná udalosť — rovnako ako pitie čaju. A práve preto môžeme oba systémy porovnávať: telo spracúva literárny rytmus, afekt a napätie podobnými mechanizmami, akými spracúva chuť, vôňu a intenzitu čaju. Napríklad Caracciolo a Kukkonen ukazujú, že porozumenie naratívu je založené na telesných simuláciách — predstavách pohybu, priestoru, dotyku či napätia [7]. Keď čítame vetu „bežal dolu kopcom“, aktivujú sa v mozgu tie isté motorické oblasti, ktoré by sa aktivovali pri skutočnom behu. Ak čítame „dvere sa pomaly otvorili“, aktivujú sa vizuálne a priestorové oblasti. Čítanie teda aktivuje tie isté oblasti mozgu ako skutočné konanie.
Merleau Ponty vo svojej Fenomenológii vnímania zdôrazňuje, že telo je nultý bod orientácie, z ktorého sa rodí každý význam [14]. Vnímanie nie je pasívne prijímanie informácií, ale aktívne spoluutváranie sveta. Keď čítame, nevstupujeme do textu ako „čisté vedomie“, ale ako bytosti, ktoré cítia rytmus viet, napätie situácií, priestorové gestá rozprávania či afektívne ladenie scény.
Text má rytmus, ktorý telo cíti; napätie, ktoré telo napína; priestor, ktorý telo simuluje.
Hoci literárna veda dlho tvrdila, že čítanie je „mentálna“ aktivita, moderný výskum ukazuje, že čítanie je (aj) telesné, text pôsobí na nervový systém a význam vzniká v tele, nie len v hlave. The Cambridge Companion to the Body in Literature dopĺňa, že text pôsobí na telo čitateľa cez rytmus, afekt a napätie. Text pôsobí na telo čitateľa podobne ako hudba či fyzický pohyb: cez rytmus viet, ktorý ovplyvňuje dych a napätie svalov; cez afektívne ladenie, ktoré vyvoláva telesné emócie; a cez naratívne napätie, ktoré aktivuje stresové a senzorické reakcie. Čítanie je teda telesná udalosť — nie abstraktné dekódovanie slov, ale fyziologická skúsenosť, ktorá sa odohráva v tele čitateľa [8].
Text má rytmus rovnako ako hudba:
Telo reaguje na rytmus textu podobne ako na rytmus hudby. Keď čítaš akčnú scénu, často si uvedomíš, že dýchaš rýchlejšie. To nie je metafora — to je fyziológia.
Afekt je odborné slovo pre emocionálne naladenie textu. A telo na toto reaguje aj fyziologicky:
Afekt je telesná reakcia na emocionálny tón textu.
Napätie spôsobí, že telo reaguje stresovou fyziológiou. Keď je v texte napätie, v tele môžeme cítiť:
To je dôvod, prečo pri trileri „nedokážeš prestať čítať“, pri horore sa ti „napne žalúdok“, pri dráme cítiš „ticho pred búrkou“. Napätie v texte aktivuje rovnaké telesné systémy ako napätie v realite. Čítanie je telesná udalosť — rovnako ako pitie čaju, ktoré zasa na telesnú udalosť (naopak) nemožno redukovať.
Ako to, že príbeh či báseň sú oveľa viac, než len sled slov za sebou? Tajomstvo pôsobenia textu na človeka fascinuje mnohých. Peter Stockwell, profesor lingvistiky a stylistiky na University of Nottingham, patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov kognitívnej poetiky. Vo svojich knihách Cognitive Poetics a Texture ukazuje, že literárny text nie je len súbor slov, ale zmyslový a rytmický objekt, ktorý telo čitateľa spracúva podobne ako hudbu či pohyb. Stockwell analyzuje, ako text pracuje s rytmom, textúrou jazyka, afektívnym tónom a čitateľskými schémami — teda s prvkami, ktoré vyvolávajú telesné reakcie a formujú čitateľský zážitok. Práve tieto kategórie umožňujú prirodzené analógie k senzorickým vlastnostiam čaju: hustota viet pripomína „telo“ nápoja, temporytmus zodpovedá intenzite, afektívny tón sa spája so sladkosťou či hrejivosťou a napätie v texte funguje podobne ako astringencia [11]. Jeho základná téza je jednoduchá a krásna: Text nie je len súbor slov. Text je zmyslový a rytmický objekt, ktorý telo čitateľa spracúva podobne ako hudbu, pohyb alebo fyzický podnet.
Pojmy, ktoré sme doteraz predstavili, umožňujú uvažovať o analógiách k senzorickým kategóriám čaju:
Máme ťažký osud, ťažký život, ťažkú prácu – hovorievame a pritom si neuvedomujeme, že vytvárame dokonalú metaforu na základe telesného pocitu tiaže. Lakoff a Johnson vo svojej zásadnej práci Metafory, ktorými žijeme ukazujú, že naše myslenie je preniknuté telesne zakorenenými metaforami [12]. Metafory podľa nich nie sú literárne ozdoby, ale základné kognitívne nástroje, pomocou ktorých si človek organizuje svet. Naše myslenie je preniknuté telesne zakorenenými kategóriami: to, čo je „ťažké“, „svieže“, „ostré“ či „hladké“, najprv poznávame cez telo — cez gravitáciu, teplotu, dotyk, chuť či pohyb — a až potom tieto kategórie prenášame na abstraktné objekty, ako sú texty, myšlienky alebo emócie. [12] Hovoríme o „ťažkej próze“, „sviežom štýle“ či „ostrom tóne“: nie preto, že by sme si požičiavali metafory z iných oblastí, ale preto, že telo je základom nášho myslenia. Tento rámec nám umožňuje používať senzorické kategórie čaju ako prirodzené paralely k rytmu, tónu a afektu textu — nie ako metafory pre metafory, ale ako dôsledok toho, že čaj aj literatúra sú telesné, zmyslové a otvorené systémy. Keď hovoríme o „hutnej“ próze, „sladkej“ básni či „ostrej“ satire, používame kategórie, ktoré vychádzajú zo zmyslového sveta. Takto môžeme senzorické kategórie čaju používať ako paralely k rytmu, tónu a afektu textu — nie ako metafory pre metafory, ale ako prirodzené rozšírenie telesného spôsobu myslenia. A keď vidíme, že čaj aj literatúra sú telesné, zmyslové a otvorené systémy, môžeme sa posunúť ďalej: ako ich môžeme porovnávať?
Food pairing ukazuje dva základné princípy:
Tieto princípy možno aplikovať aj na čaj a literatúru:
Food pairing nám poskytuje prvú, intuitívnu mapu toho, ako sa môžu stretnúť dva zmyslové systémy — čaj a text. V tejto úvodnej verzii pracujeme s jednoduchými kategóriami harmónie a kontrastu, no v ďalších častiach série ich rozvinieme do podrobnejšieho modelu, ktorý bude zahŕňať intenzitu, telo, afektívne ladenie, rytmus, tempo-rytmus či doznievanie. Budeme sa venovať jednotlivým senzorickým osiam čaju — telu, sladkosti, astringencii, sviežosti, intenzite, aróme, kvalite a dochuti — a ukážeme, ako sa dajú prekladať do literárnych kategórií, ako sú rytmus, tempo, rytmus, textúra jazyka, afektívne ladenie, napätie, atmosféra a doznievanie textu. Tieto kategórie sa následne premietnu do knižnej karty, ktorá umožní porovnávať jednotlivé čaje aj texty na spoločnej škále. A napokon ich spojíme v matematickom vzorci, ktorý ukáže, ako sa jednotlivé parametre môžu kombinovať do výsledného párovania. Food pairing je teda len prvým krokom — rámcom, ktorý sa bude ďalej spresňovať, prehlbovať a prekladať do presnejších nástrojov. Ale stále nám chýba niečo dôležité: prečo je vôbec legitímne robiť z tohto „hru“?
Ak ste sa dočítali až sem, možno to znamená, že dokážete oceniť hravosť ako život sám. Hru môžeme spolu s Eugenom Finkom považovať aj za symbol sveta, za spôsob, ako si človek tvorí svoju realitu. Fink tvrdí, že hra nie je únikom z reality, ale spôsobom, akým človek vstupuje do sveta [13]. Hra je „kozmos v malom“ — priestor, kde sa stretáva pravidlo a sloboda, rituál a improvizácia, vážnosť a ľahkosť. Zdôrazňuje, že hra je základná forma existencie pričom je vážna aj nevážna zároveň. Hra v jeho chápaní je symbolickým modelom sveta a spôsobom, ako človek znovu vytvára realitu, aby jej porozumel. Presne v tomto duchu predstavujeme aj párovanie čaju a literatúry: má pravidlá (senzorika, kategórie, výpočet), ale aj slobodu (nálada, interpretácia, osobný príbeh). Párovanie je hra v Finkovom zmysle — vážna aj nevážna, presná aj otvorená, rituálna aj tvorivá.
Osamelý pútnik vo vesmíre nedostal svoju. šálku čaju. Rozprával príbehy, opisoval krajiny, rituály, pamäť, vône. Dal stroju všetko, čo mal. A predsa to nestačilo. Čaj nie je dátový objekt. A rovnako ani literatúra. Čaj aj text potrebujú telo, pozornosť, pamäť, kultúru, hru. Potrebujú človeka.
Ako nás naučili už expresionisti svojimi známymi zvolaniami[15]:
„Svět v človeku začína“ (Franz Werfel)
„Člověče, buď podstatný!“ (Ernst Stadler)
Čaj nie je len telesný objekt a kniha nie je len rozumová konštrukcia. Ani jeden z týchto svetov nie je čisto technický: oba sú zároveň zmyslové aj myšlienkové, telesné aj imaginatívne, zakorenené v kultúre aj otvorené osobnému prežívaniu. Párovanie čaju a knihy nie je mechanické priraďovanie chutí k textom, ale spôsob, ktorý nám umožňuje objavovať nové kvality. Párovanie čaju a literatúry môže byť hra, detektívka, rébus, ale aj kultúrne obohatenie a estetická kultivácia. Je to pozvanie k tomu, aby sme oba systémy vnímali hlbšie: aby sme sa dotkli čaju aj textu tak, že sa v nás niečo pohne, zjemní alebo otvorí. A práve preto ich môžeme párovať — nie ako technický výpočet, ale ako zmyslovú, kultúrnu a hravú udalosť, ktorá sa odohráva v nás.
1. ADAMS, Douglas. Reštaurácia na konci vesmíru. Prel. Otakar Kořínek. Bratislava: Slovart, 2010.
2. ISO. ISO 3103: Tea — Preparation of liquor for use in sensory tests. Geneva: International Organization for Standardization, 1980.
3. SCHMIDT, Siegfried J. Přesahování literatury. Praha: Herrmann & synové, 2008.
4. ISER, Wolfgang. Akt čtení: Teorie estetického účinku. Brno: Host, 2001.
5. JAUSS, Hans Robert. Literární dějiny jako výzva literární teorii. In: Čtenář jako výzva. Brno: Host, 2001.
6. SAV. Kognitívna literárna veda. Dostupné na: https://hyperlexikon.sav.sk/pojem/428/kognitivna-literarna-veda
7. CARACCIOLO, Marco – KUKKONEN, Karin. With Bodies: Narrative Theory and Embodied Cognition. Columbus: Ohio State University Press, 2021.
8. HILLMAN, David – MAUDE, Ulrika (eds.). The Cambridge Companion to the Body in Literature. Cambridge: Cambridge University Press, 2015.
9. AHN, Yong-Yeol et al. Flavor network and the principles of food pairing. In: Scientific Reports, 2011, roč. 1, čl. 196.
10. SPENCE, Charles. Crossmodal correspondences: A tutorial review. In: Attention, Perception, & Psychophysics, 2011, roč. 73, s. 971–995.
11. STOCKWELL, Peter. Cognitive Poetics: An Introduction. London: Routledge, 2002.
12. LAKOFF, George – JOHNSON, Mark. Metafory, kterými žijeme. Brno: Host, 2002.
13. FINK, Eugen. Hra jako symbol světa. Praha: Oikoymenh, 1993.
14. MERLEAU-PONTY, Maurice. Fenomenologie vnímání. Praha: Oikoymenh, 2013.
15. KUNDERA, Ludvík. Predslov. In: Haló, je tady vichr, vichřice. Praha: Československý spisovatel, 1969.
16. OKAKURA, Kakuzō. Kniha o čaji. Praha: Universum, 2023.
17. THOMOVÁ, Soňa – THOMA, Zdeněk – THOMA, Michal. Příběh čaje. Praha: Argo, 2002.
18. SCHWARTZ, Jozef Viktor. Návraty z neskutočna. Martin: Osveta, 1984.
