Ak chceme spoznať niečo iné, či už je to vzdialené a cudzie, alebo ide o naše vnútro, snažíme sa vytvoriť kontakt medzi svetmi. Krásna literatúra je jedným zo spôsobov ako objaviť mosty rozmanitých podôb. Mačací hosť, útly román významného japonského básnika Takaši Hiraideho, patrí k navonok jednoduchým, no v skutočnosti pôsobivým konštrukciám. Na prvý pohľad prostý príbeh ukazuje, že prepojenie osamelých ľudí, odcudzených manželov, človeka a prírody, dokonca aj oka a srdca, môže nadobudnúť obyčajnú mačaciu podobu.
Stratení v čase, premietajúc o minulosti a v obavách z budúcnosti, občas zabúdame na jediné, čo v skutočnosti môžeme vidieť, cítiť a zažiť: prítomný okamih. Už nikdy po prvý raz nekliknete na túto stránku, už nikdy po prvý raz neprečítate nadpis tohto rozhovoru so zvláštnou knihou o mačacom hosťovi.
Bola to prvá kniha, ktorú sme čítali naozaj spolu. Nie na diaľku, ale bok po boku – v období, ktoré malo od pokoja ďaleko. Sťahovanie, cestovanie, neustále zmeny, akoby človek vystúpil z jedného idúceho vlaku a snažil sa nastúpiť do druhého, ktorý sa už pohýnal. Veci sa diali príliš rýchlo na to, aby sme ich dokázali pochopiť, a možno aj príliš rýchlo na to, aby sme ich dokázali naozaj prežiť. Bolo to obdobie pohybu. A pritom sme potrebovali zastavenie.
Práve v tom čase sme začali čítať Mačacieho hosťa. Nie ako únik, skôr ako návrat – k niečomu, čo sme si dovtedy ani neuvedomovali, že nám chýba. Čítali sme pomaly, pri čaji, a medzi vetami zostával priestor, ktorý sme si nevyplňovali. Postupne sa ukazovalo, že nejde len o text, ale o spôsob, akým pri ňom dokážeme byť. Niektoré knihy sa nečítajú. Niektoré knihy menia spôsob, akým sa pozeráme.
Čítali sme pomaly, pri čaji, a medzi vetami zostával priestor, ktorý sme si nevyplňovali.
Rozprávač na začiatku nevidí – nie preto, že by nemohol, ale preto, že mu stačí to, čo vidí len okrajovo. Svet sa mu premieta dovnútra ako obraz, ktorý je dostatočný, ale nikdy nie skutočný. Je to tichý spôsob existencie, ktorý nebolí, ale ani neotvára. A práve preto sa nič nemení.
Keď sa v texte objaví obraz camera obscura – sveta redukovaného na „najnutnejšie obrazy vecí“ – nepôsobí ako metafora, ale ako presný opis tohto stavu. Videnie bez účasti. Prítomnosť bez vzťahu.
Ponorme sa do atmomsféry príbehu, ktoré zažívajú postavy postavy (a samotný autor). Predstavme si „náš“ dynamický, na pokrok a experiment orientovaný západný svet konca 20. storočia: na plátne zasychá Baconov expresionistický Triptych, éterom znie debutový album Nirvany, na papier dopadá Lyotardov otáznik za postmodernou. V zemi vychádzajúceho slnka na opačnej strane planéty kultúra balansuje medzi tradíciou a modernitou. Hektické nastavenie hospodárskeho rastu a tlaku na výkonnosť prudko protirečí hodnotám japonskej kultúry, ktorá je hlboko zakorenená aj v zenovom budhizme, šintoizme a filozofii wabi-sabi. Tento spoločenský kontext vnáša do príbehu napätie medzi tradičným a moderným spôsobom života. Priamo pôsobí na život unaveného, na výkon orientovaného izolovaného manželského páru po tridsiatke, ktorí si v roku 1988 prenajíma starý domček na periférii Tokia. Kniha je písaná ako denník manžela. Autobiografická črta, reprezentovaná reáliami a denníkovou formou, dodáva príbehu autentickosť. Spoločenský kontrast medzi mestským ruchom a túžbou po jednoduchosti zastupuje tradičné zariadenie domácnosti: mašicu – miestnosť v japonskom štýle s tatami, futonom, výklenok tokomona s ikebanou a kontemplatívny priestor záhrady so stromom zelkova. Bezdetné manželstvo protagonistov, pracujúcich z domu, je tiché a naoko harmonické, čo odkazuje na tradičný japonský ideál spolužitia. Z príbehu však razí smútok, osamelosť, odcudzenie. Manželia nepoznajú susedov a takmer už ani sami seba. Izolácia a (samo)uväznenie sa v rutine je moderný fenomén spôsobený urbanizmom a zmenou spoločenských rolí. Rozprávačom je muž, ktorý má „útrpnú“ prácu a zabudol pozorovať a naozaj vidieť. Svet okolo, druhých, prírodu, ale ani manželku nevidí priamo, ale sprostredkovane. Podobne, ako v úvode cez dieru v plote pozoruje ich prevrátené obrazy princípom temnej komory.
A potom prichádza mačka.
Nie ako udalosť, ktorú by bolo možné pomenovať, ale ako prítomnosť, ktorá sa nedá vysvetliť ani uchopiť. Nepatrí nikomu, nič si nenárokuje, a predsa postupne mení všetko. Nie tým, čo robí, ale tým, že je. To, čo bolo dovtedy pozadím, sa začína zreteľne vynárať: svetlo, pohyb, zvuk, druhý človek, záhrada, susedia. Detaily prestávajú byť nepodstatné. Vnímanie sa prestáva uspokojovať s tým, čo je „dostatočné“. Začína byť pozorné.
Vo dne sa Čibi hrávala v záhrade, ktorá už vykazovala prvé príznaky energie a jarného chaosu: kožúšok mávala ozdobený lupeňmi rozkvitnutých sliviek, lapala trúdovky a ovoniavala jašterice. [1]
Pozorovanie sa tu neukazuje ako pasívne sledovanie sveta, ale ako akt, ktorý zakladá vzťah. V jednej z viet knihy sa objaví myšlienka, že práve v pozorovaní sa rodí taká forma lásky, ktorá nepotrebuje sentiment ani nárok. Nie je to obrazné vyjadrenie, ale skúsenosť, v ktorej druhý prestáva byť súčasťou prostredia a stáva sa niekým, koho nemožno prehliadnuť. Nikdy nezabudnem na chvíľu, kedy mi povedal: to Ty si môj mačací hosť. Učíme sa vidieť. Vidieť znamená riskovať vzťah.
V tomto zmysle možno mačku chápať ako to, čo Barthes [2] nazýva punctum – bod, ktorý naruší obraz a zasiahne nás bez prípravy. Nie preto, že by niesol význam, ale preto, že mení spôsob, akým význam vzniká. Mačka nie je vysvetlením sveta. Je jeho otvorením. Svojou prítomnosťou mačka neustále upozorňuje na jeho hodnotu prítomného okamihu. Preto na Čibi môžeme nahliadať ako na punctum z viacerých dôvodov. Nenápadné pohyby, zvyky, správanie a výzor sa stávajú pre hlavné postavy pozorovateľským centrom reality a prírodným kalendárom. Vytvára pre nich svet navôkol so všetkými detailami, ktoré sa okolo nej zrazu vynárajú: „maličké stvorenie (…) zahalené do mesačného svitu vyzeralo ako perla“, keď „vylietala do korún stromov, akoby sa premenila na blesk“ [1].
punctum je to, čo ma zasiahne - ale aj zraní, bodne.
Mačací príchod (a odchod) má takú transformačnú moc, až pripomína barthesovské punctum aj ako prvok, ktorý emocionálne a subjektívne zasahuje diváka, v našom prípade postavy i čitateľa. Zo „zatúlaného mačiatka“ sa hosť mení na „mačací šperk“, ktorý má v snehobielej srsti „sem-tam okrúhlu škvrnu farby svetlého čaju a čínskeho atramentu“ [1]. Takto aplikuje základné idey konceptu wabi-sabi, teda ukotvuje subjekt v prítomnosti a zároveň ukazuje nedokonalosti, vďaka ktorým sú veci jedinečné a z toho vyplýva ich krása [3]. Toto pozorovanie má však aj hlbšie, symbolické roviny, ktoré odkrývajú majstrovstvo Hiraideho lyrizujúcej skratky. Opis mačacej srsti implicitne smeruje k spektru významov. Od farebnej symboliky tlmených, zemitých farieb čaju a atramentu, cez harmóniu protikladov svetla a tmy, dualitu života a vzťahov, môžeme pokračovať k filozofickým rámcom, ktoré oslavujú prírodné prvky (ako sú čajové listy, drevené sadze) až k meditatívnosti rituálov (k čajovým obradom, časovo náročnému spôsobu výroby atramentu, ku kaligrafii ako umeleckej a filozofickej disciplíne)[3]. Rovnako ako čajový rituál tak aj maľba čínskym atramentom vyžaduje precíznosť a rešpekt k detailom, čo upozorňuje na spôsob, akým protagonista po príchode mačky Čibi vníma detaily každodenného života. Japonská filozofia wabi-sabi ako oslava krásy nedokonalosti, pominuteľnosti a jednoduchosti, je hlboko zakorenená v kultúrnom podvedomí.
Niečo sa posunie. Bez vysvetlenia. Hiraideho text [1] sa pohybuje v priestore, ktorý by sme mohli označiť ako wabi-sabi, no nikdy ho explicitne nepomenúva. Namiesto toho ho necháva prežiť: v tichu, v detailoch, v pomalom odkrývaní toho, čo je pominuteľné, nedokonalé a neúplné – nie ako nedostatok, ale ako prirodzený stav vecí. Krása tu nevzniká napriek týmto vlastnostiam, ale práve vďaka nim.
Mačka prichádza a odchádza bez toho, aby narušila svoju celistvosť. Jej prítomnosť je vzácna práve preto, že nie je trvalá. A keď z príbehu mizne, nezostáva po nej len strata, ale zmena, ktorú už nie je možné vrátiť späť. Nie v udalostiach, ale v spôsobe vnímania.
Keď si na to obdobie spomeniem dnes, nevybavím si presne všetko, čo sa dialo. Pamätám si však ten jemný moment, keď sa pohľad zmení a človek si uvedomí, že prestal prechádzať okolo vecí bez povšimnutia. Začal ich vidieť.
Svojou prítomnosťou mačka neustále upozorňuje na jeho hodnotu prítomného okamihu. Preto na Čibi môžeme nahliadať ako na punctum z viacerých dôvodov. Nenápadné pohyby, zvyky, správanie a výzor sa stávajú pre hlavné postavy pozorovateľským centrom reality a prírodným kalendárom. Vytvára pre nich svet navôkol so všetkými detailami, ktoré sa okolo nej zrazu vynárajú: „maličké stvorenie (…) zahalené do mesačného svitu vyzeralo ako perla“, s kožúškom na jar ozdobeným „lupeňmi rozkvitnutých sliviek, lapala trúdovky a ovoniavala jašterice“, keď „vylietala do korún stromov, akoby sa premenila na blesk“ [1].
Smrť Čibi prichádza nečakane. Nie je len tragickým momentom diela, ale aj filozofickým odkazom na to, že všetko je prechodné. Pripomína že životy hlavných postáv i čitateľov knihy sú nevyhnutne ohraničené časom, a preto je potrebné vnímať krásu prítomnosti, čo je ďalším odkazom prístupu wabi-sabi [3]. Barthes v smrti vidí eidos fotografie [2], smrť Čibi pôsobí ako eidos príbehu, keďže poukazom na prchavosť života dotvára jeho filozofickú podstatu Keďže Čibi ako punctum zasahuje emocionálne aj transformačne, jej strata sprostredkuje myšlienku, že krásu a význam niekedy naplno pochopíme až v ich neprítomnosti. Napriek tomu toto metaforické zrkadlo smrti nekončí pri melanchólii, strachu zo smrteľnosti a emocionálnych subjektívnych záchvevoch, ku ktorým často inklinuje západný umelecký prejav. Wabi-sabi podporuje prežívanie prítomného okamihu ako univerzálneho, harmonického procesu. Namiesto straty zdôrazňuje transformáciu a cyklickosť [3]. Príbeh preto smrťou mačky nekončí: z dvojice sa stávajú milovníci mačiek, pozorovatelia sveta, ľudia, ktorí (sa) vidia. Ak v tomto texte Barthes na chvíľu reprezentuje „západné“ lineárne vnímanie času, kde fotografia pripomína, že to, čo bolo, už nikdy nebude [2]. Hiraide s vnímaní cyklu ukazuje pominuteľnosť ako súčasť väčšieho procesu návratu a obmeny. Nedokonalosť, opotrebovanie, staroba a smrť sú prirodzené súčasti života, ktorú možno nielen prijať, ale aj osláviť a oceniť každý predošlý okamih krásy – napríklad prostredníctvom príbehu o obyčajnej mačke ako o vzácnom hosťovi. Toto odráža širšiu odlišnosť západného a východného uvažovania: pominuteľnosť s „barthesovskou“ úzkosťou z neúprosnosti času sa mení na zenový pokoj a úctu.
Nebolo by správne redukovať dielo Mačací hosť na nostalgickú spomienku na japonské tradície alebo na sprievodcu inou kultúrou. Reflektuje možnosti vyvažovania moderných zmien s hodnotami, ktoré formujú ľudskú identitu. Tento balans postuluje možnosť čítať príbeh aj ako univerzálne filozofické posolstvo, schopné osloviť nielen milovníkov mačiek či Japonska, ale všetkých, ktorí hľadajú seba v hektickom svete. Tiché pohyby mačky, ak ich sledujeme pozorným okom a vnímame srdcom, umožnia príbeh o nevyjadriteľnej kráse každodennosti nie pochopiť, ale precítiť. Posolstvo Mačacieho hosťa potom nemusíme zložito vysvetľovať, ale jednoducho prežiť. A možno práve preto táto kniha nepôsobí ako príbeh, ktorý by bolo možné uzavrieť. Skôr ako skúsenosť, ku ktorej sa dá vrátiť vždy, keď sa svet začne hýbať príliš rýchlo. Nie preto, že by ponúkala odpovede, ale preto, že pripomína niečo jednoduché a zároveň náročné: byť prítomný nie je samozrejmé.
[1] HIRAIDE, Takashi. Mačací hosť. Levoča: Modrý Peter, 2023.
[2] BARTHES, Roland. Světlá komora. Vysvětlivka k fotografii. Praha: Odeon, 1994.
[3]KEMPTONOVÁ, Beth. Wabi sabi. Japonská moudrost pro dok: JOTA, 2020.
[4] FOERSTER, Heinz von – PÖRKSEN, Bernhard. Pravda je vynález lhářů. Rozhovory skeptiků. Praha: Pragma, 2016.
